Na stiahnutie / Download

HVIEZDA presskit ENG

HVIEZDA presskit SVK

HVIEZDA poster

HVIEZDA stills




Review by Juraj Kovalcik

Hviezda (The Star)

They are coming. They are here. They live among us.
Aliens, ETs, strangers in masks and dark coats, hidden in the shadows of the subway, randomly flashing their lustful eyes and white fangs. They are waiting. They can wait.

When the veil of the temple is torn in two, exactly twelve-syllabic Iceland volcano explodes, a panda gives birth to quins and well after many more signs of the end, the creatures will crawl up into the limelight. Not all and not at once. Gradually, slowly, starting with tiptoes. Some of them will be unrecognizable after transformation. They will look just like you, or very similar to the people, though with certain (im)perceptible anatomical or mental deviations. Some will come to enjoy being in the spotlight after being forced to hide from the people in the dark. They will start demanding your attention.

Normal people wouldn’t do that. Normal person walks straight, right, as s/he should, eventually evading a buggy, eventually a bicycle, if s/he is quick enough and if a mom or cyclist is pretty. But normal person just walks straight within limits, doesn’t bother anyone, right, minding his/her own business, as they used to say. But there are morons you’d have to see to believe. When driving, they blare all the time or they repeat how they would buy up everything in your house. Then they sit behind a counter, official, bar or televisual and serve the masses of people, you can see them everywhere, a world topmodel and galactic tenor and universal soldier pasted on every freaking square inch of empty plane. Those are the greatest stars. They attract sights of the millions. Everybody sees them slightly different and pays them various attentions, but if we collected all those personal quanta of attention, we would have a tidy sum I would instantly invest in a hedge fund. I mean the attention. Let the officials and unofficials look into the business, because it is a mighty interesting phenomenon, how they snatch those billions from the air. And anyway, down with them!

So the normal person won’t act like a monkey on television or a comedian in theatre; s/he stays home, right, or walks straight looking around. When s/he is at home, s/he watches TV or a magazine, newspapers too have enough pictures to look at, when s/he is outside, an ad here, a poster there, so everywhere s/he is, a normal person always has to look at those monkeys and those comedians. Normal person has even put a Sports Illustrated calendar on the bathroom door. S/he looks at the stars all day and the stars look back. S/he feels quite normally. Everything is alright. Well, not everything, lots of things get fucked up constantly. But we can survive and when we pay loans, then we will revel. You have to stick to your craft, if you have any. Those comedians and monkeys showing off how they can do nothing, right, just smiling or talking or dancing or singing. Yeah, OK, everybody loves a good song. But I work, I have a real job, I undergo serious things, sometimes funny, but mostly serious. Normal person is kicking under the blanket, partly from nervousness, partly from overdose, because s/he has to do drugs to stay normal.

Fortunately, Ján Slovák, the star of The Star (2012), ain't quite normal. In fact, he craves to be one of those monkeys and comedians, so as to have people watch him and he could play a truckdriver and a killer, or else a Gestapo man. So he doesn't have to crouch in the closet full of anger and frustration, but he can do – aside from the job where he watches molten iron – something that pleases him (though doesn't earn him a living). Slovák is just made for a documentary. An angular workingman likes to save human lives, collects gift vouchers, regularly drives his wife Magda and retarded son Janko junior to the opera in Bratislava. He sees himself in a theatre – in actors – so much that he's been joining extras in a TV court show and when he gathers up courage, he walks into a little theatre, where he indeed gets a role. Jano is simply a star, positive hero, in the beginning little sooty like a chimneyer for a necessary drama, but after twenty minutes of the film he is like your lifelong buddy. You'll have an urge to refresh all your childhood or other dreams, go through a stock of people you wanted to be, places you wanted to see and people you wanted to go there with.

Magda helps Slovák to rehearse, leading him to be natural, his son too knows his lines by the heart. Jano was likewise fascinated as a kid on the set of the first Slovak teleplay Kubo (1965). Indirectly and after many years he has capitalized on hanging around then famous actors and film equipment. The bigger the gap between the protagonist's dream and his current position, the more improbable is that the dream comes true. So you start to cheer for the hero and s/he mostly makes it. Somehow Slovák makes it too. And God be praised, 'cause he is the most sympathetic character. The film doesn't filter any dirt apart from that of his manual labour, or let us say that it runs straight through dirtier places, without suspension. Though there is something to stick to, for example son's reliance on the father resulting in stress after their temporal separation. But tomorrow maybe never comes, so why spoil the judgment day?




Recenzia od Juraja Kovalčíka

Hviezda

Sú tu. Prichádzajú. Žijú medzi nami.
Votrelci, emzáci, neznámi v maskách a tmavých plášťoch, skrytí v tieňoch podchodov, odkiaľ občas preblesne len ich žiadostivý pohľad a biele rezáky. Čakajú. Majú kedy.

Keď sa chrámová opona roztrhne vo dvoje, vybuchne presne dvanásťslabičná islandská sopka, panda porodí pätorčatá a po mnohých ďalších znameniach konca, (ne)tvory z temnôt vylezú do svetla reflektorov. Nie všetky a nie naraz. Postupne, pomaly, od špičiek na nohách či rukách. Niektorých už nespoznáte, tak sa zmenia. Na nerozoznanie od vás. Iní budú veľmi podobní ľuďom, len s istými (ne)patrnými anatomickými či psychickými odchýlkami. Niektorým sa začne páčiť, že sú pod paľbou svetlometov, veď dovtedy sa ľuďom museli skrývať potme. Začnú sa dožadovať vašej pozornosti.

Normálny človek toto predsa nerobí. Normálny človek si ide, hej, po ulici rovno, jak sa má, prípadne uhne kočíku, prípadne cyklistovi, podľa toho, či stíha a či je mamička alebo cyklista pekný. Ale normálny človek proste ide priamo podľa možností, nikoho neotravuje, ide si, hej, po svojom, jak sa kedysi vrávoralo. Ale zato niektorí exoti. To by si musel vidieť. Keď sedia v aute vytrubujú, prípadne verklikujú, že od teba skúpia všetko, čo doma máš. Potom sa posadia za nejaké okienko, úradné, barové či televízne a obsluhujú davy ľudí, všade ich vidíš, na každej riti je vycapená nejaká svetová modelka a galaktický tenorista a univerzálny vojak. To sú tie najväčšie hviezdy. K nim sa upriamujú zraky miliónov. Každý ich síce vidí trochu inak, a tak im venuje aj rôznu pozornosť, ale ak by sme všetky tie osobné kvantá pozornosti pozbierali, šlo by o peknú sumičku, ktorú by som najradšej v mihu investoval do nejakého hedžového fondu. Myslím tú pozornosť. Nech sa im pozrú na zúbky štátne orgány ako aj svetské, lebo to je veľmi zaujímavý fenomén, ako to oni lapajú tie miliardy a bilióny z povetria. A vôbec, dolu s nimi!

Takže normálny človek nepôjde zo seba zrobiť opicu do televízie alebo komedianta v divadle, ale sedí doma, alebo hej, kráča rovno a pozerá okolo seba. Keď je doma, tak do televízie alebo do časopisu, v novinách je už tiež dosť obrázkov na pozeranie, keď je na ulici, hen reklama, tu plagát, čiže všade kde je, normálny človek sa musí v kuse pozerať na tie opice a tých komediantov. Ešte aj na záchode normálny človek si vyvesil kalendár Sports Illustrated. Pozerá na hviezdy celý deň a hviezdy pozerajú na neho. Cíti sa úplne normálne. Všetko je v poriadku. No, všetko zase nie, dosť veľa vecí sa v kuse serie. Ale ešte sa to dá prežiť, a keď vyplatíme úver, to ešte len budeme hýriť. Treba sa držať svojej roboty, keď človek nejakú má. Tí komedianti a opice, sa tam producírujú, a pritom nevedia nič, hej, iba sa pekne tvária alebo rozprávajú alebo tancujú alebo spievajú. A ja nehovorím, šak dobrú pesničku si každý rád vypočuje. Ale ja robím, ja mám reálnu robotu, zažívam vážne situácie, niekedy aj veselé, ale prevažne vážne. Normálny človek kope pod dekou nohami, sčasti od nervozity a sčasti od predávkovania, lebo si musí šľahať, aby vydržal normálny.

Našťastie, hviezda Hviezdy Ján Slovák neni tak celkom normálny. Naopak, on túži byť jedným z tých opíc a komediantov, aby sa aj na neho ľudia pozerali, aby sa on mohol hrať a predvádzať kamionistu a zabijaka, prípadne gestapáka. Takže sa nemusí niekde v komôrke v tme krčiť od zlosti a frustrácie, ale môže – popri robote, kde pozerá do roztaveného železa – robiť aj niečo, čo ho baví (hoci neuživí). Slovák je ako stvorený do dokumentu. Hranatý robotník s obľubou zachraňuje ľudské životy, zbiera výherné kupóny, so ženou Magdou a retardovaným synom Jankom juniorom jazdia stovečkou škodovkou do bratislavskej opery. Vidí sa v divadle – v hercoch – až tak, že chodieva do komparzov jojkárskych siení, a keď pozbiera dostatočnú odvahu, zamieri do amatérskeho divadla, kde mu aj vskutku dajú rolu. Jano je proste hviezda, pozitívny hrdina, zo začiatku trošku začadený ako popolvár, aby bola nejaká dráma, no po dvadsiatich minútach, čo film má, sa človeku zdá, že ho pozná roky. Dostanete chuť prehrabať sa vo svojich detských či akých snoch, spraviť si inventúru ľudí, ktorými ste chceli byť, miest, kde ste chceli byť a ľudí, s ktorými ste tam chceli byť.

Magda Slováka pri skúšaní roly vedie k tomu, aby bol prirodzený, aj syn už pozná repliky naspamäť. Jana ako chlapca podobne fascinovala účasťna natáčaní prvej slovenskej televíznej inscenácie Kubo (1965). Obšmietanie sa pomedzi filmársku techniku a slávnych hercov zužitkoval síce nepriamo a až po rokoch, ale čím väčšia priepasť leží medzi snom postavy a jej momentálnou životnou situáciou, tým viac je splnenie sna nepravdepodobnejšie. Takže začnete postave fandiť a jej to väčšinou aj vyjde. Tak nejak to vyšlo aj Slovákovi. A chvalabohu, šak charakter je to náramne sympatický. Okrem špiny z manuálnej roboty film takmer žiadnu ďalšiu nefiltruje, respektíve brudnejšími miestami prechádza priamo, bez zastavenia. Pritom by sa bolo čoho chytiť, pohrať sa viac napríklad s motívom naviazania syna na otca a z toho vznikajúceho napätia, keď došlo k ich odlúčeniu. Ale možno zajtrajšok už nepríde, tak načo si kaziť súdny deň?